Ing. Peter Múčka, CSc.

Pohár

Dnes je v obci sviatok. Miestni futbalisti FC STOKA Živé Kvety hrajú pohár. A nie hocijaký, slovenský. Proti ligistom. Celý okres im bude závidieť. Veď má aj čo. Takých futbalistov tu v dedine už dlho nemali. Prišli dnes všetci. Celá obec. Študenti, vojaci, dokonca aj výskumník z textilky, ktorého jakživ nikto na futbale nevidel. Dievčatá a chlapci do 15 rokov mali vstup voľný. Prišli aj pankáči Lolek s Bolekom s podomácky vyrobeným transparentom „Anarchija, mať Mira“. Tvária sa znudene, ale ich nezáujem je len predstieraný. Futbal ich celkom baví. Lepšie ako flusať si navzájom donekonečna v krčme do pohárov.

V bráne domácich chytá Love Agnessen, dán, inžinierik, holobriadok, ktorý prišiel do klubu len nedávno po privatizácii neďalekej textilky, kde robí management. Fešáčisko, vždy upravený, šičky môžu na ňom oči nechať. Mladý inžinier Agnessen sa často červená, keď musí počúvať ich oplzlé reči z haly a ženský smiech sotva pätnásťročných učníc. Do jedálne už radšej vôbec nechodí, cez pol hodinu voľna ide radšej von na vzduch a teší sa zo samoty. Love často spomína na domov, atmosféru pavlače na Hojgardvej. Aj otravní susedia, asociáli Knut s Hasmundou, mu zrazu pripadajú znesiteľnejší takto na diaľku. Diváci pozerali na cudzinca sprvoti cez prsty, nepasoval im do ich sveta, ale získal si ich časom. Niektorí si ho obľúbili pre jeho ľudskosť, tí menej vnímaví zas pre skomolenú slovenčinu. Hlavne tie s háčikom mu robia problémy. V štvorčlennej obrannej línii hráva ďalší legionár. Urastený ukrajinec Smironov. Doma nebolo roboty, život ťažký ako hammondky, tak šiel sem, pretĺka sa, robí načierno v Hudobninách, ale nikomu to nevadí, keďže pomohol dostať sa futbalistom do pohára. A nie hocijakého, slovenského! Benjamínom je Pásztor, mladý miništrant z miestnej farnosti, celý hŕŕ do futbalu. Až ho bolo treba brzdiť. Strašne sa chcel dostať do mužstva. Postával pri plote, oči basseta. Tak ho vyskúšali. Sprvoti sa nasmiali. Všetko chcel hneď, až sa mu nohy zamotali a padol, keď šiel v liturgickom oblečení kopnúť do lopty. Ale teraz nebanujú. Pľúca má za troch. Technické nedostatky nahradí kondíciou a snahou, nezastaví sa celý zápas.

Režisérom v strede poľa je Balák, redaktor z okresných novín. Má všetko, skúsenosti z ťažkých zápasov, talent, prehľad v hre, nezlomnú bojovnosť, aj keď s kondíciou a životosprávou je to už horšie. Balák dáva hre myšlienku, nehrá schematicky, často improvizuje - niekedy sa podujme na samostatný prienik, niekedy stačí krátka rýchla prihrávka na spoluhráča. Vytvára tak šance a prepotrebný priestor pre Lucia na hrote. Kedysi to zvykol so sólovaním trocha preháňať, ale svoju hru časom prispôsobil potrebám kolektívu. Jeho tvár často skriví bolestná grimasa po nešetrných zákrokoch súperov. V civile ho málokedy vidieť smiať sa. Taký futbalový Buster Keaton. Balák je v mužstve najdlhšie. Aj s Luciom. Na stene klubovne visia fotky. Balák je na každej, len reklama na prsiach sa mení, Odvoz a likvidácia odpadu s.r.o., ZOMA, Milex, Mlyny a pekárne...

V útoku je to jasné. Lucio! Takého im aj ligisti závidia. Ten keď pohladí loptu svojimi červenými kopačkami značky Tisza zakúpenými v neďalekom Györi! Ach, Lucio, to je hráč, tie nápady, záblesky génia, to sa len tak nevidí. Ten zoberie loptu a poď ho cestou celkom odrezanou cez obrancov súpera. Hodí si loptu a slepo za ňou. A strieľať môže aj so zavretými očami, aj tak dá gól. Ach, Lucio, poet v kopačkách!

Príprava na pohár bola ťažká. Vynášali sa strmým svahom hore skoro dušu vypustili. Nechali sa týrať, behávali po vode, po blate, až padali tvárou dolu. Boli to muky, ale skrývali to, veď tréner im chcel dobre, dostať z nich to najlepšie, čo v nich je, to najlepšie, čo v nich drieme.

Predzápasové napätie je veľké, bláznivá Elena vraví, že to bude dnes vojna, je o tom presvedčená a kričí svoje obligátne – „Chlapci, utancujte ich!“ Kedysi bol futbal v obci menej obľúbený, paberkoval. Ihrisko nepokosené, zarastené trávou, kvetmi makovými, také pole neorané. Chlapcom sotva tváre bolo vidieť, keď naň vstúpili, ale vydržali spolu v dobrom aj v zlom. A dnes sú dokonca v pohári, v slovenskom.

V domácej kabíne je ticho. Tréner pred zápasom už nehovorí obligátne zbytočnosti o tom ako byť dobrý, ako byť rozhodný, ako nestratiť hlavu, ako nepadnúť, ako sa nezľaknúť. Nehovorí nič. Posledný rituál, masérka Miriam zvykne Balákovi zaviazať šnúrky na kopačkách. Vraj pre šťastie. Chlapci nastupujú, ich srdcia už nebijú vyplašené, sú plné odhodlania a nádeje, veď len blázon by sa bál ligových futbalistov. Ligisti sú sebavedomí, pripomínajú usmievavých tupcov z reklamy. V zostave samé známe mená, Opatovský, Mojsej, Papp, Helico, a ďalší. Do kompletnej zostavy chýbajú len Ráž kvôli vleklým zraneniam kolena a Daro Rolinc, ktorý sa po plastike predného krížneho väzu ešte necíti na vážny pohárový zápas.

Zápas začal. Rozhodca Ladižinský serie divákov už od začiatku. Elena to nevydrží, a začína ho častovať ako prvá - „Ty rozvracač, ty špión, ty dieťa divej mačky!“ Chlapi sa pridávajú s menej poetickým slovníkom. Dokonca aj výskumník z textilky, plný dojmov zo včerajšieho prírodopisného seriálu, kričí – „Vy malé pyrane, zmiznite zo scény!“ Lolekovi a Bolekovi netreba viac a skandujú - „Rozhodca je komín a komín je teplý!“

Hostia, ligisti, chcú od začiatku zastrašiť domáceho outsidera. Ten najvyšší často podíde k Luciovi, opiera ho čelom o čelo a sľubuje mu bolesť. Snaží sa ho vyviesť z miery. Ale Lucio nedbá na takýchto tupcov, čo odpozorovali niečo v televízii a teraz to skúšajú u nich v obci. Keď budú v televízii ukazovať futbalisti prirodzenia, určite aj tento bude, však je ligista, musí zachytiť svetové trendy.

Ligisti nestačia. Na ihrisku pôsobia smiešne. Ako nepripútaní kozmonauti. Došlo im to hneď na začiatku a ani rozhodcovia s tým príliš nenarobia. Diváci zrazu jasne vidia, že ligisti sú umelo držaní v tom ich národnom akváriu, prvej lige. Stačí do nich trocha udrieť kladivami srdca. Už po pár minútach Lucio strieľa, lopta pomaly letí, všetci na ňu upierajú svoj zrak a ten pohľad ich opíja viac ako alkohol. Je tam! 1:0! Lucio ani nevyčká, kým sa lopta dotkne siete, a obracia sa svojim jasom, svojim smiechom, svojim celým telom k tribúnke a svojou dušou sa na chvíľu dotýka nekonečna. Ligisti si medzi sebou potichu hovoria, že to najhoršie je za nimi, ale je to len ilúzia. Tu veru nebudú mať na ružiach ustlané. Pankeri medzitým chrlia ďalší slogan. Tentoraz s tematikou pokory – „Bratislava skurvená, kľakni si na kolená!“ Góly pribúdajú a potlesk nemá konca. Po zápase domáci ostávajú ležať na tráve v úžase na dne konca. Dresy prepotené, samá voda, samá soľ. Hostia navliekajú svoje jednotné značkové súpravy a potichu nastupujú do autobusu, ich tréner ešte zápasí s otázkami novinárov ako Remek v sedemdesiatom ôsmom. „Čert im je dlžen tieto pohárové konfrontácie s amatérmi. Zase z nás tlač urobí úplných chujov a mňa nakoniec pošlú na dovolenku.“ - pomyslí si tréner súpera v duchu.

Funkcionári futbalového zväzu na tribúne sú bledí. Toto im nehrá do karát, aby tu amatéri víťazili. „Do puče, treba ich zničiť, zruinovať! Musím povedať delegátovi a chlapcom z disciplinárky nech ich trocha preklepnú. Podávali nápoje do skla? Podávali! Pokuta! Kričali strapatí hanlivo na rozhodcu? Kričali! Pokuta! Chýbal na štadióne pútač s heslom zväzu „Spojme sa pre futbal!“? Chýbal! Ďalšia pokuta! Nebudú mať ani na cestu na odvetu a môžu byť radi, že im sem nepošlem rovno exekútora!“ - rozvíja svoj vnútorný monológ sekretár zväzu Pittel a nálada sa mu mierne zlepšuje.

Ľudia na tribúnke ostali dojatí. Bol to veľký deň v ich priemerných životoch. Elena nič nevraví len po tvári jej tečú slzy. Obďaleč stojaci výskumník sa cíti inak ako zvyčajne. Pripomína mu to pocit po víťazstve v Pytagoriáde kedysi v detstve. Dokonca aj pankeri prejavili cit, aj keď len ukazovaním prostredníkov.

Po zápase idú chlapci spolu do krčmy. Všetci. Akurát Pásztor chýba. Musel ísť upratať zákristie. Vraveli mu síce, že je v božom srdci bez ohľadu na to, či uprace alebo nie, ale on nechce riskovať. Hlavne teraz, keď sa boh s ľuďmi príliš nejebe, padli dvojičky v New Yorku, DPH sa zvyšuje, treba si dať pozor. Lucio sa víta s ľuďmi výkrikmi, skokmi aj sľubmi. Love chce objednať „Trikrát!“ Balák urýchli celú operáciu a prinesie tri šnity do suchých pohárov. Smironov pije vodku. Z decáku. Pohľad má sklený, je meravý ako gekon pred akciou a v duchu si spieva Pugačevovú ... miliony, miliony, miliony alych roz iz akna iz akna iz akna vidiš ty. Robil u nej bedňáka v kapele kedysi, ale nikto mu neverí. Ani nepoznajú Pugačevovú. Ignoranti! Najviac sa zabávajú Love s Luciom. Oni vedia naplno vychutnať tieto malé víťazstvá a žiaden zajtrajší smútok, ani prípadná prehra v pohárovej odvete, im nemôže pokaziť dnešnú radosť. Fajčia betečky, hovoria o šťastí, občas hovor preruší príval smiechu do čelustí. Spoločne snívajú o tom, ako by to vyzeralo, keby sa im stále iba darilo. Láka ich rozdať si to s celým svetom.

Ráno po zápase idú ľudia opäť do fabriky, ale okamžitý zážitok zo zápasu z nich ešte celkom nevyprchal, takže sa ide o čosi ľahšie. Balák sa prebudí v drese Zidana, ktorý si oblieka po víťazstvách namiesto pyžamy. Vstáva opatrne, pichá ho v hlave. Ide do redakcie. Pri múre, v prvom tohtoročnom snehu, zanechá jeho moč svoje prvé ranné stopy. Neští kade-tade, prúd sústredí na jedno miesto, do jedného bodu, chce spraviť do snehu bodku za jeseňou. V textilke chlapi zaplnia bufet hneď po otvorení. Hodnotia zápas, ponúkajú alternatívy riešenia herných situácií. Výskumník po veľkom zážitku nemá chuť babrať sa s algoritmami. Má chuť spraviť niečo bláznivé. Poruší preto svoj dlhoročný stereotyp a zájde do bufetu. Podíde k pultu a objedná si – „Jeden krémeš!“ Cíti pálčivé nutkanie niečo dodať, povedať predavačke niečo žoviálne. Tá preruší jeho úvahy „Všetko bude?“ Napätie v ňom rastie, zvyšok rady začína byť mierne netrpezlivý. Výskumník sa nevie odhodlať. Už nemôže viac čakať. „A ešte jednu vineu Vás poprosím!“ dodá nakoniec a zaplatí.

späť