KONCERTNÝ DENNÍK
Litoměřice, 9.9.2011
V Hospode u letního kina majú jukebox. Hodíte "pětku" a pustí sa vám originál SP platňa. Večer po koncerte nám viackrát hrali
Pavel Bobek - Ruby: http://www.youtube.com/watch?v=E4_3iyVIFNo
Petr Novák - Náhrobní kámen: http://www.youtube.com/watch?v=cPP_BE9NIyM
Lesík Hajdovský a Manželé - Je to vono : http://www.youtube.com/watch?v=zi9fG5vEu7E
The Rolling Stones - The Last Time: http://www.youtube.com/watch?v=__tLohXYbO8
Dybbuk - Mouchy: http://www.youtube.com/watch?v=GztEp-EOJdA
... a všeličo iné
Praha, 17.3.2011
Chce to patinu
Naša Praha je romantická. Vypadneme z Bratislavy a máme sviatky. Dva koncerty, štyri dni najradostnešieho hýrenia a rozhadzovania všetkého, čo zarobíme. Sme na Slamníku. Kamaráti zo spriatelenej kapely Byl pes krstia svoje prvé CD. Slamník je nabitý. Pičus, spevák, ktorému nikto nepovie inak, je krásny žižkovský chlap. Romantická duša, zabávač - magnet, má to v sebe ako herec z Felliniho La Strady. Vyzerá ako španielsky cigoš, v malej gitare má rokmi vymlátenú dieru.
Spieva: “Veľkoměsto není holka, co tě vezme do peřin, velkoměsto není světlo, je to jenom velkej stín.” Až také zimomriavky mnou prebehnú.
Ale my sem nechodíme do fabriky! Naša Praha je romantická. Sme na Slamníku, krčme, v ktorej sa takto divo, namačkane šalie a hráva hudba od roku 1643! Len si to predstavte. Niekedy v devätnástom storočí tu boli vraj problémy, vraví čašník - susedia sa sťažovali na hluk. Príliš veľa trombonistov, tipujeme.
Na stene oproti pódiu svieti nápis v švabachu: “Když flámovat tak do rána, když hospoda, tak pořádná, když pivo, tak smíchovský, dáme si ho jako vždycky, každý večer se tam sejdeme, na Slamník se všichni vejdeme!”
Po pódiu sa občas prejde Pičusov pes, ktorý sa volá Čaj. Čierny je. Dobrý koncert a dobrý zvuk. Nepoznám krčmu, v ktorej by chutilo si zahrať viac ako tu, teraz, v tejto chvíli. Asi to všetko chce patinu. Chodníky sa majú robiť až potom, keď ľudia svoje cestičky sami vychodia. Potom treba natiahnuť cesty! U nás je všetko naopak. Kde sú tí majitelia malých, vrúcnych útulkov pre občanov?
Len dýchame. Vdychujeme tú atmosféru parádneho zvuku, v krčme, ktorá si už vyhĺbila svoje obliny pre každý nástroj. Sama krčma už spieva. Staré obrazy. Trojramenné svietniky ako lampy a tie záclonky! Až sa chce zaplakať do čipkovanej vreckovky od babičky. Veď sem tiež chodila.
Celá táto partia bláznov na pódiu. “A teď všichni sólo, volové!” Volá ten žižkovský krásavec a žiadna skrumáž zvukov neprichádza, len sa do toho ešte viac oprú, spolu s s nami so všetkými tými natešenými “lidmama” pod pódiom, oprú sa do toho ako námorníci: “Jen moře ví, co tě uklidní, jen moře má ňadra obrovská...”
Lucia, (uverejnené v SME, 20.3.2010)
Spúšť Tour, január/február 2010
SLAMA A PLAZMA
Ztiaľčo skutoční majitelia Slovenského štátu a našich politikov sa bezostyšne predvádzali na Štrbskom plese v perziánoch a činčilách, my sme, nič netušiac, sedeli v podniku nejakého z ich mafiánskych podriadených v jednom malom meste. A v očakávaní koncertu sme komentovali hybridnú zmes interiéru. Pastva pre oči. Vrchol interiéru slovenského podniku tohto typu je: Slama a plazma. Slamou je vyobložené všetko okolo, aby ste sa cítili ako doma, no a na plazme sa premietajú okrem reklám delfíny, plachetnice a ukážky metalových sól. Hudbu z plazmy počuť nie je. Tá však hrá jednak z baru, jednak od zvukára a jednak z automatov z rohu, ktoré ešte aj blikajú. Nikomu z personálu to zjavne nevadí. Sú asi zvyknutí na horšie veci.
Klub je to temný, s hriešne sladkastým smradom. Keď sa rozkukáme, zistíme, že je to vlastne erotický klub. Len dnes večer hostí kapelu. Undergroundovú. Z Bratislavy. Na stole letáčiky, ktoré hlásajú blížiacu sa valentínsku akciu s obsluhou hore bez. Nesmelo sa obzeráme. Sme tu správne? Zas nejaký omyl. Ale aj diváci, ktorí sa sem trúsia, očividne nášho typu, sa nesmelo obzerajú. My všetci sa tu na Slovensku akosi príliš často nesmelo obzeráme, príliš často sa ocitáme v akejsi drsno-absurdnej Danglárovej ilustrácii, všetci sme jedna vystrašená, chudorľavá undergroudová sirota v pazúroch podnikateľa, s krvou za nehtami ešte z mečiarovských čias!
Ten úzkostný pocit sa nedá odstrániť. Scvrkávame sa. Ale objednáme si. Presne tak sa na Slovensku pije. Zo zúfalstva. To čo nám donesú, nie je to, čo sme si objednali. Klasika. Ukážu vám fľašu. A nalejú patoky. A potešia sa, ako s vami vypiekli. Aj vy sa zasmejete. Sú aj horšie veci. V tom minulom klube, napríklad, v ešte menšom meste. Keď miestni hrali šípky. Rovno pri našich hlavách. Miestni borci. fakt dobrí, netrafili nikoho. No nič. Život je jedno veľké dobrodružstvo.
Pozeráte na pódium. Neveríte, ale o chvíľu sa klub naplní a tí ľudia, čo budú spolu skákať, hrať a spievať , zažijú spolu niečo zázračné. Úplný sviatok. Výkrik radosti. V mafiánskej hrobke, kde vládne slama a plazma. Spotení a rozosmiati ľudia, štastné tváre. A zmiznú domov do tmy, hneď ako sa...
Ozve prvé tuc- tuc a na pódiu sa rozžiari disco guľa. Nikto netancuje. Každý len pije. Nepočuť vlastného slova. Na mieste, kde predtým stál vysoký gitarista, žiari krásna, strieborná striptízová tyč.
Už ju iba objať...
Lucia, (uverejnené v SME, 11.2.2010)
Praha, 28.6.2008
Malacky, 21.6.2008
Od začiatku nie je celkom jasné, či sa na tešíme viac na koncert v Malackách alebo na následnú grilovačku u Kuba v záhrade. Na festival Streetfest prichádzame ako najväčší slušáci, vzorne podľa inštrukcií hodinu a pol pred začiatkom koncertu. Zbytočne.
Pódium sa iba stavia a nie sú prítomní ani samotní organizátori.
Už počas zvukovej skúšky si plne vychutnávame nadupanú atmosféru letného festivalu.
Je 17:00 SEČ a my spolu s dažďom začíname program (ináč celý deň predtým a následne potom je belasé nebo bez obláčika). Odpaľujeme 40-minútový set bez prídavku. V druhej polovici koncertu pršať prestáva a prichádzajú prví fanúšikovia.
"V poriadku" nás už dohrať nenechajú, zaklincujeme to Komínmi a odchádzame do zákulisia na malé občerstvenie, kde sledujeme prácu mladých bedňákov skupín vystupujúcich po nás. Zakrátko sa presúvame do miestnej Billy a tešíme sa na nadchádzajúci program večera v záhrade. Zisťujeme, že priam v rajskej.
Lucia sa vrhá na zrelé, prehýbajúce sa egrešové a ríbezlové kríky, ja s Marcelou si vychutnávame čaro večerného bedmintonu a Agnes má znovu 4 roky.
Bálika však naše detské pokušenia zasahujú najmenej a chopí sa serióznej práce.
Ukazuje svoj skrytý talent, ktorého výsledky miznú skôr ako sa stačia vyrábať.
Kubo spojazdňuje gramofón a ešte dlho do noci nám hrajú naši obľúbení z originálnych platní. Rozprávkový a prvý letný víkend zavŕšime na druhý deň pri (vo) vode v plavkách (alebo aj bez).
To je život! Nejako prežiť do štvrtku a hurá na Prahu!
Ďuro
Jaslovské Bohunice, 14.6.2008
Udalosti späté s júnovým koncertom v Jaslovských Bohuniciach nakopujú impulz k ďalšiemu pokračovaniu nášho koncertného denníka, či presnejšie nepravidelníka. Neskoré popoludnie sa stretávame v Petržalke, kde balíme nástroje po včerajšom koncerte, Luciou nazvanom „Pôrod ježa“. Každým rokom rastúca aparatúra (do veľkosti aj počtu) sa napodiv stále bez problémov vprace do Dankinej dodávky. Tetris bola fakt užitočná videohra... So šiestym koncertným členom, ktorý síce nehrá na nič, no vie strážiť auto, sa presúvame na najbližšiu pumpu na výpadovke (ako inak by mohol začať koncertný výjazd) a ďalej smerom k dedine, ktorá má najvačšie komíny v našej zemi. Vchádzame do priestranného a novučičkého areálu miestneho amfiteátra, kde festival už beží v plnom prúde za účasti rovnakého počtu návštevníkov ako účinkujúcich a organizátorov dokopy. Je možné, že viacerí môžu patriť do všetkých troch kategórií. Čas do koncertu prečkáme pri priľahlom rybníku, kde nás víta mŕtva (asi) kryska na hladine, čo však vôbec neprekáža nášmu šiestemu členovi a s veľkou chuťou sa vrhá do vody za svojimi láskami.
Už sme tu, nevadí, srať na to, pódiové vybavenie vyzerá supermoderne, aspoň si schuti zahráme, keď už nič iné. Začiatok koncertu je však hneď z úvodu prerušený dôležitejšou udalosťou. Domáci FC postupujú do vyššej ligy a treba to povedať všetkým naplno a hlasno a osobne!!! Zaujímavá predkapela. V pamäti nám utkvel prídavok so silným refrénom „Néééch žíííje stááárosta, šála lála lááááá“ Za burácajúceho potleksu a ovácií samým sebe sa táto mnohopočetná skupina presúva do blízkych občerstvovacích zariadení a my sme promptne vyzvaní k venovaniu úvodnej pesničky. Zaslúžia si Silného leva. Koncert odsýpa s ľahkosťou a spontánnosťou o ktorú sme museli bojovať za veľkej podpory našich verných predchádzajúci večer. Teraz tomu prispieva skôr bizarnosť miesta, času a okolností. A z veľkej časti aj prajnosť a profesionalita zvukárov. Stále príjemne pôsobiaci a pozitívne naladený Košo #1 s úsmevom konštatuje, že všetci asi pozerajú doma futbal alebo sú niekde inde. Štyria tancujúci ľudia pod pódiom neustále kričia „zahrajte niečo veselé!“ Ale veď skoro všetky sú veselé (aj keď o smutom). To však nevysvetlíte. Komíny, V poriadku, žiadny prídavok, slaná cigánska z bufetu, krátky rozhovor na kameru, rušíme hotel a rovnou čiarou domov (vlastne predtým ešte raz na pumpový záťah). Sme zvedaví aké bude blížiace sa leto. V cudzích mestách, bielom mikrobuse a na známych pumpách strávime ešte veľa času...
Ďuro
Benátky nad Jizerou, 23.6.2007
Budapest, 9.6.2007
Pozvanie zahrať koncert v Budapešti sa stretáva so značným nadšením, pretože je to pre nás exotika a navyše hneď za rohom. Výprava začína dôstojne - maniackym nákupom zásob sladkostí, pitia a farebných časopisov na račanskej pumpe. (Tento jav si časom začínam vysvetľovať ako kompenzáciu nesplnených detských snov, keď nám bolo odopierané nakúpiť všetko, čo mali na strelnici). V rozšírenej zostave s Katarínou a samozrejme Dankou, ktorá nás už dlhší čas vozí vo svojom "tour buse" Hotel Ducato, prechádzame hranice lemované veternými mlynmi melúcimi pomaly, isto alebo aj vôbec.
Budapešť nás hneď z úvodu ohuruje veľkým Dunajom, veľkými domami (určite postavenými slovenskými mozoľnatými rukami Pichandovcov) a veľkou stanicou, ktorej koľaje vedú až k samotnej bráne Orientu. Pozdĺž nich sa bez väčších orientačných problémov dostávame priamo na miesto nášho koncertu - univerzitného internátu. Atmosféra koncertnej sály je Bálikom okamžite označená prirovnaním "ako na konferencii zubárov" a my ostatní môžeme iba súhlasiť. V podobnom akademickom duchu je aj následné zoznámenie sa s našou bezmennou predkapelou, po krátkom pozorovaní a vďaka ich pioniersky vzornej príprave na koncert, nazvanou "Bifloši". Po zvukovke si čas do koncertu krátime posedávaním na terase a popíjaním fľaškového Drehera, ktorým zaháňame pachuť po zbytkoch zo školskej kantíny. Medzitým, čo celkom početné medzinárodné publikum vytlieskáva Biflošský prídavok s fílingovým refrénom ruskej vokalistky "Oh yeah, it's party time", nám zostáva iba konštatovať, že slapovanie na basgitare je vážna nervová choroba. Kto sa to raz naučí, už nikdy nedokáže hrať normálne, fuj!
Počas koncertu sa voľne držíme setlistu z Randalu: V dobrom aj v zlom na začiatku a Samou nehou+Slovník živých slov+Rokenrol+V poriadku na konci ako prídavky. Vážne ma zaujíma, čo si o pesničkách myslia dve pozorne počúvajúce číňanky, tancujúca černoška s maďarkou a ostatní slovensky nehovoriaci ľudia. Hlavne keď im Lucia spieva "pamatáš na koncerty na Hlavnom námestí" alebo "tí čo ste tu boli vy to dobre viete". Teší nás keď po koncerte za nami prichádza nadšený srb, kupuje si všetky tri albumy a pýta sa na smiešnu pesničku o stoke (po srbsky = dobytok). Letný večer pokračuje vonku na terase a my sme sympatickou partiou spolusediacich (adzerbajdžanský právnik, bulharská diplomatka, kanadská ???) ponúknutí sladkým čibukom. Toto moderné multikultúrne prostredie, kde boratovská angličtina prevláda nad maďarčinou, umocňuje rozjarená partia "gender girls", ktoré sa po sebe váľajú v tráve a chichocú sa na momentkách zo svojich mobilov. Navonok veselý študentský život, ale pri predstave návratu do školy (na druhý deň sa na tej istej terase fakt všetci poctivo biflia) sme všetci radi, že to máme už dávno za sebou. "Ďakujem, nepomohlo." napíšeme s Kubom na priložený lístok, keď raz zrealizujeme akciu vrátenia svojich diplomov.
Nedeľu zavŕšime klasicky - výborný obed v centre mesta, kde si konečne môžeme precvičiť pravú nefalšovanú maďarčinu. Keď tam raz budete, vyhľadajte reštiku Arany Pince a vypýtajte si csirke cici. Dojmy z prvého zahraničného koncertu síce neprekonajú akýkoľvek vydarený klubový večer, avšak veselý júnový víkend mimo Bratislavy si budeme určite ešte chvíľu pamätať. Už sme zvedaví na výlet do Benátok o dva týždne.
Ďuro
Košice, 12.5.2007
Praha, 24.3.2007
Bechyně, 4.11.2006
Jihlava, 27.10.2006
Olomouc, 2.10.2006
Náchod, 5.8.2006
Tento rok je na koncerty mimoriadne bohatý. Takmer každý víkend hráme niekde vonku. Cestujeme kvôli tomu niekedy aj stovky kilometrov, všetky benzínové čerpadlá už poznáme ako nákupný maniak Aupark, objavujeme mestá, mestečká a miesta, kam by sme sa za iných okolností asi v živote nedostali a nezištne kombinujeme umelecký zámer cesty s gastroturistikou. Tohtoročné festivaly nám prinášajú nemalé prekvapenia a uisťujeme sa, že na nič sa netreba spoliehať, prípadne nopak, že s predsudkami prídeš o veľa vecí. Predvádzame ukážkové koncerty na Pohode a v Bojniciach. Sklamanie je zase napr. v Malej Skále, kde náš priemerný výkon podporujú prehlušujúci Dalibor Janda z vedľajšieho pódia, prípadne funky-hard-rocková skupina pred nami, ktorá v refréne spieva, že "děti to taky chtěj". V zákulisí sa však striedame s Vaškom Neckařom, ktorý ešte stále zvláda piruety a vykladá nohy na odposluchy. Stará dobrá škola.
Prvýkrát brávame so sebou aj pódiového hosťa. Presnejšie on bráva nás, pretože vie šoférovať a má mikrobus. Je ním krotiteľ koní, otvárač trezorov, lodný kapitán, domáci kutil, televízny zabávač a v prvom rade skúsený hráč na pedal steel guitar (to je tá vec čo vyzerá ako pletací stroj) - Giorgio "Kluzák" Kolonka.
Tentoraz, pre zmenu bez Giorgia, sa valíme v pieskom a obalmi od sladkostí zahádzanom Bálikovom peugeote a naberáme smer, ktorým sme ešte nešli: Svitavy a ďalej na sever až k poľským hraniciam do mestečka Náchod. Pomalá cesta nediaľničného typu nám umožňuje naplno vnímať krajinu, nadávať na z bodového systému posratých českých motoristov a objavovať názvy miest, v ktorých by sme raz chceli hrať (v zásobe sú už Rojkov, Smilno, Mimoň a Spy). Konečne prichádzame do cieľa, kde napriek daždivému počasiu na nás čakajú miestne spojky a zo strategického úkrytu v blízkosti križovatky na nás mávajú a ukazujú správny smer. Čajovňa Poklop veľkosti regulérnej panelákovej obyvačky má od začiatku sympatickú atmosféru. Pomaly zhromažďujúci sa ľudia, ktorí tu vôbec nie sú náhodou, nám vytvárajú dokonalú pôdu pre dobré hranie. Narýchlo robíme nové poradie s prestávkou, kde zaraďujeme aj pomalé alebo pozabudnuté veci a samozrejme aj novú Slovník živých slov. Začíname hrať, dvojgeneračné publikum hltá všetko, čo servírujeme, a chce stále viac. Záver prichádza, až keď je Bálik na kolenách, Lucia adeptka na miss mokré tričko a ktorékoľvek miesto na hmatníku gitary začína byť to správne.
Druhý deň pred obedom nás prebúdzajú okenné nálety ôs a sršňov, ktorí sú zároveň s blízkou vodnou nádržou Rozkoš jedinými náznakmi leta. Balíme veci a neodpúšťame si výdatný obed v secesnej a štýlovej reštaurácii v centre mesta. Bez toho by sa výlet ani nerátal. Cesta späť trvá raz toľko, no zato si dopĺňame naše chabé vedomosti z fyziky. Prostredníctvom Marekovej prednášky nahliadame do životov majstrov, akými boli Edison, Volta, Tesla, Ampér a Farraday (+ odteraz náš najoblúbenejší Galvani), čo nám umožňuje aspoň na chvíľu pochopiť princípy a súvislosti vzniku elektriny. Po x-tom precestovanom víkende bez oddychu sú však stále dôvody, prečo to robiť znova.
Ďuro
Opava, 10.6.2006
Úlohou koncertného denníka nie je iba mechanické a povinné zaznamenávanie všetkých odohraných akcií. Ako hovorí divadelný klasik: "To že tam bol nejaký silvester, to bolo úplne jedno. Skôr tie veci okolo boli podstatné..." Presne také sú často aj naše koncertné výlety. V Opave sa nám všetkým veľmi páčilo.
Ďuro
Prešov, 10.3.2006
Jana Bečková: Rómovia Gadžom
Bratislava, Týždeň kultúrneho dedičstva v Stoke, 21.-25.2.2006
Po náročnej a dlhej debate sa nám nanovo podarilo rozlúštiť Otázku života, vesmíru a vôbec. Donedávna platný výsledok "42" sme nahradili novou hodnotou "3456". Tu je dôkaz:
Koniec augusta 2005 + NAHRÁVANIE ALBUMU SLOBODA
Dlhodobejšie ignorovanie skúšok pokračovalo aj v auguste (vynímajúc občasné stretnutia sekcie tzv. "vyjebaných španielkárov", na ktorých sa zrodili základy niekoľkých nových pesničiek) a vyplývalo z vedľajších individualistických aktivít a cestovateľských pohnútok samotných členov skupiny. Pozvoľné plynutie druhej polovice leta však narušili tri rýchlo za sebou idúce koncerty, ktoré mali vyústiť do nášho štvrtého (vlastne NÁŠHO tretieho) radového albumu. Pokus spätného záznamu do koncertného denníka je však momentálne márny, pretože spomínané nahrávanie svojím príchodom vytlačilo všetky iné myšlienky a spomienky a doteraz úspešne okupuje väčšiu časť našich mozgov (aspoň môjho určite). Preto spájam všetky tri koncerty do jednej kapitoly a ich hodnotenie zhrniem iba v konštatovaní, že napriek čaru Štiavnického mesta a domácemu prostrediu dunajského Propelera je Moravský kraj naša zasľúbená zem, náš Zion, naša ŠANGRILA!
Ďuro
Uherské Hradiště, 30.7.2005
Dôverne známa Bzenecká cesta nás s istotou vedie do Strážnice, kde sa v centre na križovatke všetci nostalgicky obzrieme smerom doľava a pokračujeme priamo na Hradiště. Veselí nad Moravou budí svojimi navigačnými značkami s emblémom kotvy a nápismi "Přístav", prípadne "Lodní lanovka" dojem prímorského mestečka niekde v stredozemí a za každým, čo i menším kopcom očakávame panorámu zlatistej pláže so zelenomodrými vlnami, farebnými slnečníkmi a starým majákom. Naše nádeje sa rozplynú až pri tabuli oznamujúcej, že o pár kilometrov vojdeme do povestného a skutočného Uh. Hradišťa, ktorého najbližšia vodná plocha pripomínajúca more je asi tak Balatón.
Po príchode do mesta nás spoznáva hneď prvý človek, ktorého oslovíme a naviguje nás na miesto, kde budeme večer hrať. Po prvýkrát v histórii skupiny prichádzame vo výraznom časovom predstihu, čo nám umožňuje prejsť sa festivalovým mestom a skontrolovať kvalitu občerstvovacích staníc ešte pred koncertom. Pozvoľna sa presúvame k pódiu na pravej strane historického nádvoria s výhľadom na filmové plátno a vežičky zámku. Zvučíme sa majstrovskou metódou "zapneš a ideš", ktorej techniku dokonale ovláda aj pán (s výzorom hlavnej postavy českej čiernobielej veselohry) za mixpultom s neodopriteľnou minulosťou riaditeľa Tesly.
Samotný koncert prebieha ako vždy: Ródeo sa pozvoľna zapĺňa, my sadáme na býka s cieľom uchopiť čo najlepší grif a udržať sa čo najdlhšie. Býkova zúrivosť rastie, krvilačných divákov pribúda a sledujú každý pohyb, naše zovretie je však pevné, sem-tam nás hodí do strany, no nerozhádžu nás ani menšie výpadky z rytmu. Za pár sekúnd je po všetkom, aréna sa dáva do poriadku, všade samé hlasy a nastáva čas pre oslavu a zábavu. (Okrem bežného sedenia v krčme so známymi a neznámymi musím vypichnúť výborný záverečný koncert Zatrestbandu). Neskromným faktom je, že vysoko-nasadenú koncertnú latku, niekedy dávno v Stoke, sa nám darí dosahovať (ak nie Bubkovsky posúvať) práve v Čechách.
Po príchode na ubytovňu zisťujeme, že ráno o desiatej budeme vyhodení (ha-ha, už to vidím...) a naše štyri (resp. dve) vzácne hodiny spánku nám strpčuje zvuková skúška prebúdzajúceho sa kohúta spolu s ostatnými domácimi zvieratkami z neďalekej záhradky. Silvia nás však nekompromisne načas vyťahuje z postelí a organizuje presun späť do mesta zháňať raňajšiu potravu. Nikým a ničím nehnaní sa po výdatnom raňajkobede vraciame moravskými prímorskými mestečkami (veľmi rád by som videl tú lodnú lanovku) domov. Vyše mesačnú absenciu skúšok by mali nahradiť najbližšie tri koncerty koncom augusta, čo zaručuje dobrý základ pre nahrávanie. Ale to sa ešte dozviete.
Ďuro
Valašské Meziříčí, 24.6.2005
Akcia, na ktorú sa tešíme a pripravujeme ako na "možný zlomový bod". Veď možnosť hrať na uznávanom českom festivale, v areáli zámku a v čase "když zvony odbijí půlnoc" nemá len tak hocikto! Preto plní očakávaní a nadšenia (počasie nám tiež praje, hlásia teplú a jasnú svätojánsku noc) volíme smer Brno, aby sme si spríjemnili cestu vďačným a zasľúbeným moravským krajom a nie mečiarovskou diaľnicou s nervóznymi pretekármi. Nerozhádže nás ani zistenie, že nemáme CD prehrávač (zato hudobná kolekcia poctivo vybraná a pripravená). Prechádzame hranice a po prvýkrát sa vykašleme na diaľničnú nálepku - dnes nám musí všetko priať a hrať do karát. Avšak po troch jastrabích kontrolách na krajnici v priebehu desiatich minút sa rozhodneme predsa len si jednu zadovážiť. S týmto účelom zastavujeme na pumpe. O pár minút sme opäť na ceste (nálepky nikde, avšak každý v ruke čokoládku) a nevieme sa vynačudovať nad krátkosťou našej pamäte, spôsobenou objavením strateného CD prehrávača a širokou ponukou sortimentu sladkostí. Míňajúc Slavkovské bitevné polia narážame na názorové konflikty v zásadnej otázke víťazstva Kutuzova, či Napoleona, ktorú nechávame otvorenú a vymieňame si radšej priemyselné poznatky týkajúce sa výroby oblekov v Prostějove a syrečkov v Olomouci.
Valmez nás víta kráľovsky - dostávame ubytovanie priamo v ľavom krídle zámku a poukážky na stravu a pitie. Do polnoci tlačíme do seba miestne dobrotky, bavíme sa s ostatnými slovenskými účinkujúcimi, nervózne čakáme na príchod Trabandu (ktorý hrá pred nami a zatiaľ nedorazil) a zaháňame Luciine katastrofické scenáre, že na nás nevyjde čas (môže sa hrať len do jednej). Ešte sa necháme prekvapiť prepadovým komandom našich verných roadies a koncert môže začať. Trabanditi nič nepreťahujú, krátko po polnoci vybiehame na pódium a bez zbytočného zvučenia začíname. Neodradí nás ani odchod početných fanúšikov predchádzajúcej kapely a napriek tomu, že nestíhame zahrať všetko z už okresaného výberu, predvedieme jeden z najlepších koncertov tohto roka. Týmto zakončujeme hlavný piatkový program a presúvame sa dole do klubu, kde sa žhaví ešte miestny folklór. Dostávame pochvaly od niekoľkých bigbiťákov z generácie 50, ktorí nám priraďujú pomenovania ako "úkaz", prípadne "přírodní úkaz".
Tradične zatvárame klub (po tom, čo nám odmietnu naliať) a hádajúc sa s domácim guru Františkom míňame upratovačku, ktorá prichádza na siedmu do práce. Pár hodín spánku a po dobrom a veselom obede sa lúčime s Dlhými dielmi, Danom, Karlom a Valmezom. Za hudby našich stálic (J. Cash, Beatles) zanechávame za sebou malebné Valašsko s cieľom špinavej a rozostavanej Bratislavy. Fúúúú, to bol zase víkend... Mimochodom, kto teda vyhral pri tom Slavkove?
Ďuro
Žilina, 18.6.2005
Tradičný odchod zo Stoky nie je ničím extra výnimočný ani zaujímavý. Nástroje a aparatúru balíme v čoraz rekordnejšom čase a tak si naplánovanú rezervu do odchodu krátime občerstvovaním sa a klábosením v ešte zavretej krčme. Bálik konečne dokúpil stratené komponenty k spojazdneniu reprodukovanej hudby počas jazdy a ja sa s chuťou chopím mojej obvyklej funkcie DJ-a selektora. Dodržujúc štýlovú kontinuitu, zaraďujem po Lucinde Williams skvelý živý album Michala Tučného Ve Valdickém lapáku, ktorý sa začína slovami "Ahoj kluci!" Desať kilometrov pred Žilinou robíme malú zastávku na pumpe za účelom počkať Kačku, ktorá ide za nami, a užiť prvú pomoc stravnej jednotky menšieho typu. Malá zastávka však zakrátko stráca svoj prívlastok, keď Bálik vytiahne futbalovú loptu. Inšpirovaní cestovnými praktikami Boba Marleyho a Wailers meníme zmysel zastávky a obkolesení lesom, billboardom, pumpou a diaľnicou si v rámci možností a schopností predvádzame presnosť streľby a nahrávok. Najviac nás zamestná záverečná disciplína "Kto umiestni loptu do plne naloženého kufra auta bez pomoci rúk zo vzdialenosti troch metrov".
Po Heninom víťaznom góle sa premiestnime na miesto činu - žilinskú Stanicu, ktorá sa nachádza uprostred rondelu, čo je spleť kruhových nadjazdov a výpadoviek. V tomto industriálnom prostredí hráme open-air, priamo na "pažiti", v záhradke pre asi 70 ľudí. Za najväčšieho randálu záverečného prídavku Miriam prichádzajú policajti a rušia vydarený koncert. Avšak večer ide ďalej a my sa mimohudobnými aktivitami dopracujeme až do štvrtej hodiny rannej, kedy sa okrem niekoľkých indiánskych múdrostí a nápevov dozvedáme, že svojim príchodom meníme správanie obvykle normálnych ľudí. Naša ženská sekcia premiérovo ukončuje rozbehnutú party a presúvame sa do neďalekej ubytovne.
Industriálny genius loci neopúšťa ani toto miesto. Ráno ma na chodbe víta niekoľko párov bagandží zafŕkaných od malty a tmavší, fúzatý, potetovaný muž chrachlujúci do umyvadla v spoločných sprchách. Tom Waits by mal z tohoto miesta radosť! Lúčime sa s organizátormi a napriek pozvaniu ostať ešte deň (radi by sme!) balíme veci a vraciame sa do Bratislavy, kde nás vrelo víta Blaho so slovami "Načo ste sa vrátili, jak mi bolo bez vás dobre…"
Z pohľadu Ďura
***
Dnes teda pokračujem rozpávkami z pódia ja. Po odloženom Revišti, sme sa konečne dočkali ďalšieho koncertu. Konečne, milujeme koncerty. Ďalší nás čakal v Sobotu v Žiline, v klube Stanica. Vlastne to asi nie je klasický klub, koncerty tam bývajú tak dvakrát za mesiac, skôr nejaké centrum kultúry, ľudí, prerobené z vlakovej stanice na začiatku Žiliny. Dnes. Voľakedy bolo centrom niečoho iného... stanica bola jednou z troch na Slovensku, z ktorej sa vo veľkom deportovalo. Oproti stojí pár panelákov, ktorých obyvatelia dnes už poznajú a vážia si svoje práva natoľko, že na nás a hlavne na Stanicu s úderom desiatej hodiny zavolali príslušníkov bezpečnosti. Ktovie po kom sme tento cit pre práva zdedili, keď naši predkovia pri pohľade na desaťtisíce ludí, ktorí nastupovali na Zriečí do vlaku a ich práva im boli len na to, aby si ich zobrali so sebou, tak spoľahlivo držali hubu. V Žiline sme ešte nehrali a vraj sú tam ľudia, ktorí majú naše cdcko, ale ešte nás nikdy nevideli. Ani my ich. Trošku ako rande na inzerát.
V Sobotu sme sa stretli v Stoke, parádny deň, človek nemusí utekať z roboty, naložili sme veci, podopíjali kávičky, odpozorovali ako Erika strieka terasu a vyrazili. Dve autá a veľa radosti. V zrkadle som stále pozorovala kokorunku, ktorá sa raz rutila na nás a o chvíľu zas nebezpečne zaostávala. Bálik musel byť v napínavom rozhovore. Zastali sme až pár kilometrov pred Žilinou, kde sme počkali Kačku s gitarami, aby bol náš príchod kompletný. Bálik mal futbalku, a nám netreba vela, začali sme si najprv v klude kopkať do kruhu a skoncili s otvoreným kufrom auta; cieľom bolo nakopnúť loptu zo zeme do maleho otvoru presne medzi kombá a sedadlá. Dosť ťažké, také rádoby penalty. Chvalabohu prišiel moment, Heňa nakopla loptu a trafila ju presne. Niekto ju tam musel kopnúť, ináč by sme snáď ani neodišli, už to bola takú vnútorná stávka, akoby sme mohli rozhodnúť o tom, či to večer vyjde. Poznáte také pridrbané vnútorné stávky, ktoré majú riešiť fatálne otázky, len preto, že vy to neviete. Každopádne(ako vravieval Bálik v rádiu), touto skúškou sme prešli a už komplet nasadali do áut a vyrazili hľadať Stanicu.
Keď sme dorazili, chvíľu sme váhali, pretože sme mali predstavu opusteného raja na výpadovke zo Žiliny a tu sme ostali stáť rovno v strede pod veľkým kruhovým objazdom, vedľa žilinských panelákov. Repráky, stojany, musí to byť ono. Bolo a už nás brali na obhliadku Staničky. Podium pripravené vonku na tráve pod malou jablonkou?, stolíky zimprovizované z kofoláckych prepraviek, všetko ako v rozprávke, ale aby sme dostáli Luciiným slovám a naším pesničkám ("to najhoršie čakám už od začiatku!"), začali sme sa usilovne stresovať a riešiť čierny oblak na oblohe. Čierny oblak, z ktorého možno ani nepršalo niekde v diaľke, niekde, kde sme vobec nemali ten večer hrať. Nevadí, keď nás tento začal obchádzať, obava z neho sa prevtelila do chýbajúcich odposluchov, takže pokračujeme a snažime sa vysvetliť, že keď hráme vonku, nedá sa bez nich. Podarilo sa, odposluchy budú. Paráda, koniec technických a organizačných stresov, ktoré patria ku každému dobrému koncertu.(Raz bude mať možno niekto chuť a napíše novelu "Spomienky na Brno", z ktorej bude jasné, prečo je lepšie týmto prejsť ešte pred koncertom).
Ľudia sa nám trúsia, jeej, za chvíľu ideme hrať, parádne stokácke poradie máme od Ďura natlačené jak účet z Plzenskej, ten nepustí, nič sa nemôže stať. A koncert. Ako ho mám opísať, to nie je futbalový zápas. Prijemný, skvelý, rýchly, fajn? ....hralo sa úžasne, ľudia počúvali, usmievali sa a nad nami sem-tam zakrúžili svetlá áut a trolejbusov, akoby obkreslovali nad stanicou svatožiaru, takže ked náčelník po koncerte nadšene chrlil o tom, že boh alebo niekto to tak chcel, bolo jasné, že sme to boli MY, kto to tak chcel, My Všetci! Posledný prídavok, Miriam a vo dverách už spomínaný príslušník dostal za odmenu finále tejto pesničky, tomu sa predsa žiadna zápisnica nevyrovná! Po koncerte.... príjemná vyčerpanosť, Slovenská borovička. Milujeme Spišskú, ale budeme si to znechucovať?
Na zdravie!
Nabudúce!
Z pohľadu Agnes
Kunov, 28.5.2005
Opäť neskoré popoludnie, iba ešte horúcejšie ako včera. Vraj sa nemusíme nikam ponáhľať - hráme až poslední - tak sedíme v šatni, reparujeme škody zo včerajška (potrhané struny) a popíjame nealkoholické nápoje. Pozvoľna štartujeme, obligátna zastávka na pumpe s cieľom nakŕmiť autá a tých, ktorí cez deň vyspávali prežúrovanú noc a nestihli sa najesť. Naberáme smer Kúty, kocháme sa záhoráckym krajom a dopĺňame si vlastivedné medzery. Prechádzame okolo kunovského futbalového štadiónu s neónovým nápisom "Maracana" (som veľmi zvedavý akú ligu asi hrajú) a zaparkujeme na dvore čajovne, kde už na nás všetci čakajú. Zoznámime sa so sympatickou organizátorkou a jej kolegami, dostávame načapované pivo (v čajovni!!!) a sadáme si na trávu, kde čakáme na začiatok nášho koncertu (zatiaľ nikto netuší, že to nebude tak skoro).
Plán večera: divadelné predstavenie, open air koncerty Dlhých dielov a Živých kvetov. Po chvíli zisťujeme, že absurdná dráma je absurdne dlhá a Dlhé nie sú iba diely ale aj ich program. Uistení tým, že Kunovčanom nevadí plne nazvučený koncert ani uprostred noci, sa ideme okolo pol jednej nastaviť a opakujeme včerajší výber hitov + noviniek. Uhýbajúc sa náletom nočných motýľov veľkých ako dlaň a pod vedením nášho podpódiového člena Múčku dohrávame mierne skrátený set, povzbudzovaní k prídavkom ojedinelými Whiskeyho výkrikmi "V poriadkúú!". Vyberáme preto Streliť sa do spánku a touto country štandardou zakončujeme dlhú noc (prípadne vítame čoskorý nedeľný úsvit). Do Bratislavy prichádzame za svetla a čvirikania vrabcov. Aj napriek únave je známy výrok Blaha Uhlára "Nenávidím hudbu." prehlasovaný heslom "Nech žije rock'n'roll!" V júni si máme možnosť všetko zopakovať hneď niekoľkokrát!
Ďuro
Bratislava, 27.5.2005
Neskoré popoludnie, v Stoke je už všetko nachystané - pódium, mikrofóny, odposluchy - cítime, že bude dobre. Vystačíme si iba s krátkou zvukovou skúškou, veď iba pred malou chvíľkou sme sa dobre rozohrali (predvčerom v Brne). Okolo deviatej začína skupina Diego, kým u nás nastupuje predkoncertné napätie prejavujúce sa dohadovaním Bálika a Lucie, že kto pôjde prvý na hajzel. Následne zostavujeme nové poradie a premyslene vyberáme šťastlivcov, ktorí dnes večer odznejú. Keď sa poradové číslo nebezpečne blíži k dvadsiatke, volíme prídavky a myslíme na Brucea Springsteena, či má aj on taký problém zostaviť setlist zo svojich 20-tich albumov (asi má, keď hráva 3-hodinové koncerty).
Okolo desiatej "ideme na to", ako hovorieva Marek. Začíname overenou Obráť sa na mňa, nasledujú obnovené Nádeje, pri tretej (Sladké večery v Stoke???) Bálik praská strunu, čo je dobré znamenie - máme všetko v rukách. Aj tri najnovšie a najmladšie zapadli dobre do kolektívu - Vypadni z môjho sna hráme rovno dvakrát. Všetky tieto smelé a pozitívne tvrdenia nadobúdame na základe našich spoľahlivých barometrov pod pódiom na čele s Múčkom, Hobitom, Kačkou a Halásovcami; Maťko, Mišo, Silvia, Dingovci, Krista a ďalšie známe tváre vykrývajú boky a stred poľa (alebo že by strážili, aby gitaristi nehádzali očkom po fanynkách?). Pri 28°C teplote v sále, po dvoch hodinách, celí premočení zakončujeme koncert na tretí pokus s highlightami Marekovej gitarovej exhibície a efektného, na sekundu načasovaného osvetľovačského umenia. Meníme doslova mokré dresy a presúvame sa vedľa do krčmy, aby sme si vychutnali zbytok prvej tohtoročnej horúcej noci.
Ďuro
Brno, 25.5.2005
Zo Stoky vyrážame s typickým jeden a polhodinovým oneskorením, ktoré je spôsobené ukecanosťou Švajčiara, Agnesiným zháňaním paličiek a Luciiným naťahovaním nových strún. Do Brna prichádzame na poslednú chvíľu, športovci preberajú ocenenia, zatiaľčo my staviame nástroje na asfaltovej streche klubu Terč, kde sme už raz hrali. Bez zvukovky odpaľujeme náhodne vybraté, priemerné verzie pesničiek, približne sa držiac dohodnutého poradia. Hráme asi pre 10 ľudí, keďže v klube pod nami začalo finále Pohára majstrov, ostatní športovci sa motajú hore-dole s pivovými plasťákmi za 10 Kč, pristavujú sa a vzápätí odchádzajú. Zahráme aj tri najnovšie kúsky, pracovne pomenované Vráť mi, Chajda a Vypadni z môjho sna. Napriek nedodržaniu všetkých nacvičených okrás a breakov (o úvodoch a záveroch nehovoriac) sa všetky tri osvedčili a nemusíme sa ich vôbec báť zahrať na koncerte v Stoke o dva dni.
Good-bye punkrock, Rokenrol a o chvíľu (verní vlastnému spôsobu ala "Fantozzi") na druhý pokus volíme správny smer Bratislava. Ešte krátka zastávka na obľúbenej On The Run pumpe, kde tlačíme posledných 5 skvelých hotdogov (na ktoré sa niektorí tešili už na ceste tam viac ako na koncert) a bavíme sa na invenčnosti metaforických sloganov z obálok pornočasopisov. Zbytok cesty nám kráti Marek vymenovávaním všetkých albumov a pesničiek Neila polemizujúc o ich kvalite (99%), prípadne nekvalite (1%). O jednej sme späť v Stoke, rýchlo vybalíme veci, odchádzame sa domov vyspať. Po viac-menej verejnej skúške v provizórnych podmienkach sa tešíme na piatkový riadny koncert - doma v sále, so zvukárom a našimi kamarátmi pod pódiom.
Ďuro